Včera ráno som šla do práce pešo. Nastala taká správna konštelácia hviezd, kedy som okrem seba nemala na starosti nikoho iného. Do vrecka som si šupla mp3 prehrávač a pridala sa k zástupu anonymov, ktorí si so slúchadlami na ušiach kráčajú svoj život a pri tom nečujne pohybujú perami, keď si v duchu pospevujú to, čo práve počúvajú. V mestskom parku som sa rozhodla vymeniť hudbu za drozdy. Nadýchla som sa vône kvitnúcej bazy a tvárila sa, že som intelektuál, ktorý si dokáže, na rozdiel od iných, vychutnať prírodu (alebo aspoň jej napodobeninu), že namiesto decibelov si do uší púšťam vtáctvo. Dokonca som spomalila tempo. Park prechádza popri základnej škole. Niekde na chodníku, medzi kríkmi bola ukrytá skupinka žiačikov. Zaregistrovala som ich a pousmiala sa. Deti. Na zlomok sekundy mi prebleslo hlavou moje vlastné detstvo plné kovbojov a indiánov, troch mušketierov, naháňačiek na bicykloch, hrania sa s hlinenými guľkami, céčiek... „Hej, nemáš zapaľovač?“ Tenký, ešte nezarastený detský hlas ma vyrušil z môjho vychutnávania.